Boj za oslobodenie starinskej doliny

Vážení čitatelia Klubu vojenskej histórie a streleckého klubu Hodošík,

v spolupráci  s Európskou zberateľskou spoločnosťou – projekt Retrospektíva vám prinášame ďalší článok od nášho člena Radovana Vrabeľa. Článok nám priblíži udalosti a boje v časoch oslobodzovania starinskej doliny. Dnes, 25. novembra 2019 si pripomíname 75. výročie oslobodenia mesta Snina sovietskou armádou a touto formou vám chceme priblížiť historické udalosti z nášho regiónu týkajúce sa tohto obdobia. Prajeme príjemné čítanie.

Začiatok článku:

Pri študovaní literatúry v redakcií a knižnici online časopisu Retrospektíva som už dávnejšie natrafil na zaujímavý článok. V zborníku východoslovenského múzea v Košiciach s názvom Historica Carpatica je pomerne obšírnym spôsobom spracovaná problematika a priebeh bojov v okolí nášho mesta. Dnes, 25. novembra 2019 si pripomíname 75. výročie oslobodenia mesta Snina sovietskou armádou. Pri tejto príležitosti som sa rozhodol uverejniť článok, ktorý komplexne opisuje oslobodenie nielen mesta Snina ale celého takzvaného Starinského údolia. Anotáciu autora som doplnil o zaujímavé fotografie, poprípade mapy a dúfam, že tento sumár poznatkov dokonale zapadne do kategórie obdobia vojnových konfliktov v časopise Retrospektíva a poteší snáď nejakými doposiaľ novými informáciami každého záujemcu o vojnovú históriu. V úvode by som ešte rád poznamenal to, že i keď sa táto práca nachádza vo vedeckom zborníku z roku 1988, je v nej možno citeľne pozorovať znaky komunistickej propagandy. Podľa môjho názoru nejde o dielo typického výskumného charakteru, ktoré by prinieslo „len“ fakty v rovnováhe pre obe bojujúce strany!      

Na jeseň 1944 sa v priestore Ruského priesmyku a Stakčínsko – Starinskej doliny, uzatvárajúcich prístupy k Snine a Humennému od severu, urputne bojovalo. Na úpätí Ruského sedla leží neveľká osada Ruské. Podľa nej je pomenovaný aj priesmyk, ktorým prechádza dôležitá komunikácia zo Sanoku do Humenného. Tieto miesta boli dejiskom najurputnejších bojov vojsk 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu.

V smere Sanok – Humenné sa nachádzali dve hlavné cesty:
-západná cesta Sanok – Zagora – Medzilaborce – Humenné cez Radoszický priesmyk, dlhá 105 km
-východná cesta Lesko – Cisna – Snina – Humenné cez Ruské sedlo, dlhá 102 km.  V tomto smere útočili vojská 1. gardovej armády pod velením generálplukovníka A. A. Grečka.

Prvá gardová armáda sa skladala z 18. gardového streleckého zboru (veliteľ generálmajor I. M. Afonin), 30. streleckého zboru (generálmajor G. S. Zazko) a 107. streleckého zboru (generálplukovník D. V. Gordejev) – spolu deväť streleckých divízií. Okrem toho armáda dostala ako posilu jednu kanónovú delostreleckú brigádu, jeden húfnicový delostrelecký pluk, štyri protitankové delostrelecké pluky, päť horských mínometných plukov, jednu tankovú brigádu a jeden tankový pluk, jeden pluk samohybných diel, jednu protilietadlovú delostreleckú divíziu a jeden protilietadlový delostrelecký pluk, dve horské a jednu útočnú ženijnú brigádu. Armáda mala spolu 61 283 vojakov, 2165 ľahkých, ťažkých a protilietadlových guľometov, 721 diel a 950 mínometov rôzneho kalibru, 620 protitankových pušiek, 2012 áut a 74 tankov všetkých druhov. Podporovalo ju letectvo 8. leteckej armády. Neskôr dostala 1. gardová armáda od velenia frontu 3. horský strelecký zbor (generálmajor A. J. Vedenin) a ďalšie posilové prostriedky.

Pred frontom armády operovali tri nemecké pechotné a jedna horská divízia, jedna nemecká divízna skupina, dve maďarské pechotné divízie, rôzne tankové, delostrelecké, ženijné a iné jednotky. Veliteľom na strane nepriateľov bol generál Gotthard Heinrici.  

Sovietske vojská prevyšovali nepriateľa 1,8-krát v počte vojakov, 1,7-krát v delostrelectve, 2,4-krát v množstve mínometov, 3-krát v počte tankov a samohybných diel. Základ nemeckej obrany tvorili hlboko členené opevnené priestory vo všetkých smeroch, najviac však v priestore Ruského priesmyku, takže čelný útok na priesmyk mohol spôsobiť útočiacim jednotkám veľké ťažkosti. Veliteľ armády sa preto rozhodol útočiť cez priesmyk obchvatným manévrom.

Je potrebné súčasne odpovedať na častú otázku, prečo sovietske vojská útočili cez Karpaty,  keď táto alternatíva bola pre ne nevýhodná? Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa politické a vojenské orgány Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) na žiadosť moskovského vedenia Komunistickej strany Československa (KSČ) a československých vládnych a vojenských orgánov rozhodli poskytnúť bojujúcemu slovenskému ľudu všestrannú, nezištnú, internacionálnu a bratskú pomoc. Táto útočná operácia vošla do histórie a vedomia nášho ľudu ako karpatsko-dukelská operácia, ktorá sa začala dňa 8. septembra 1944 v blízkosti poľského Krosna.

Po ukončení dvojhodinovej delostreleckej prípravy vyrazila pechota 38. armády s podporou tankov a samohybných diel do útoku. Na druhý deň vstúpili do boja aj jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Ráno 9. septembra 1944 po päťdesiatminútovej delostreleckej príprave prešli do útoku aj jednotky 1. gardovej armády južne od Sanoku. Ich úlohou bolo prelomiť nepriateľskú obranu, zmocniť sa Ruského sedla, preniknúť na územie Slovenska a pokračovať v útoku v smere Stakčín – Snina – Humenné. Nepriateľ využil terénne podmienky a vopred vybudované obranné postavenia na húževnatý odpor. Nemecké velenie vynakladalo všetko úsilie, aby zadržalo útok sovietskych vojsk. Do priestoru prielomu urýchlene posielalo jednotky z povstaleckého územia a zálohy z iných úsekov, ale sovietske jednotky aj tak prekonávali odpor nepriateľa a úspešne postupovali vpred. Vojaci a dôstojníci 155. streleckej divízie len 11. septembra odrazili desať nepriateľských protiútokov. V tejto zložitej a ťažkej situácii sa šikovne prispôsobili terénu a úspešne bojovali v horských podmienkach. Druhá rota 436. streleckého pluku pod velením kapitána N. L. Civileva vytlačila rýchlym útokom nepriateľa z kóty a pevne sa na nej usadila. Hitlerovci šesťkrát útočili za podpory guľometnej a mínometnej streľby na kótu a šesťkrát boli zahnaní naspäť. Príslušníci roty stále videli svojho veliteľa v prvých radoch. Napriek ťažkému zraneniu kapitán neopustil bojisko, ale naďalej viedol boj. Hŕstka udatných vojakov kótu udržala. Bojovú činnosť sovietskych vojsk značne sťažovalo zlé počasie. Cesty a chodníky v lejakoch rozmokli. Slabá viditeľnosť obmedzovala činnosť letectva. Slovenské divízie a partizánske oddiely neobsadili karpatské priesmyky, ako sa to predpokladalo v pláne operácie. Toto umožnilo nepriateľom nepretržite zvyšovať svoje sily v pásme útoku sovietskych vojsk. Napriek týmto skutočnostiam vojská 1. gardovej armády prelomili nepriateľskú obranu a postupovali vpred. V druhej polovici septembra sa rozpútali boje na prístupoch k česko-slovenským hraniciam s novou silou. Počasie sa zlepšilo, mohli zasiahnuť aj letci.

Dňa 20. septembra 1944 prekročila Grečkovova 1. gardová armáda hlavný karpatský hrebeň, dosiahla československé štátne hranice a o deň neskôr oslobodila prvú obec v Československu. V tento deň sa začalo priame oslobodzovanie Československa Sovietskou armádou. Do začiatku októbra prekročili hlavný hrebeň Karpát všetky jednotky 4. ukrajinského frontu a začali bojovať o východ z hôr. Najurputnejšie boje boli v Ruskom priesmyku.

O intenzite bojov svedčí aj to, že len 26. septembra 1944 narátal nepriateľ asi tisíc padlých a ranených vojakov, stratil osemnásť tankov, štyri samohybné delá, päť obrnených transportérov, desiatky diel a mínometov, veľký počet guľometov. V ten deň odrazili červenoarmejci šestnásť nepriateľských protiútokov a priblížili sa k Ruskému priesmyku. Tu však narazili na takmer neprekonateľnú prekážku.

Svedčia o tom archívne materiály: „Situácia si vynútila, aby sme Ruské sedlo obišli. Veliteľ armády prikázal 30. streleckému práporu, aby 276. a 237. strelecká divízia zasadili 26. septembra ráno sústredený úder v smere Smerek – Runina – Topoľa, a aby do večera prenikli do priestoru Runina…“ Útvary 30. zboru splnili úlohu aj v nepriaznivých a sťažených podmienkach. V dňoch 26. a 27. septembra 1944 prenikli k hlavnému hrebeňu na úseku širokom vyše 20 kilometrov. Pritom 30. strelecká divízia sa k hlavnému hrebeňu dostala v podstate chodníkmi a 237. strelecká divízia, ktorá postupovala pomimo ciest, prekročila hlavný hrebeň a dobyla Runinu. Medzitým sa 276. strelecká divízia priblížila k Ruskému priesmyku, dňa 30. septembra 1944 prekročila hranice, priblížila sa k Veľkej Poľane a prakticky vstúpila do Starinskej doliny. V bojoch o Veľkú Poľanu dokázali mimoriadnu vytrvalosť, statočnosť a hrdinstvo tankisti 5. gardovej novorossijskej tankovej brigády plukovníka I. M. Morusa, ktorá sa o štyri mesiace neskôr zúčastnila oslobodenia Košíc. V dňoch 28. a 29. septembra 1944 prejavila pri obrane kóty 995 mimoriadnu vytrvalosť a odvahu samostatná školská rota pod velením kapitána Zviadiho Džankarašviliho. Veliteľ divízie prikázal kapitánovi Džankarašvilimu dobyť kótu 995 a pevne sa na nej usadiť, pretože v prípade nepriateľského prielomu v tomto smere by sa mohli dva dopredu vysunuté pluky dostať do obkľúčenia. Kapitán Džankarašvili s rotou 49 frekventantov vojenských škôl obsadil kótu. V noci na 29. septembra 1944 podnikol nepriateľ štyri protiútoky, ale všetky boli odrazené. V rote zostalo už len 12 frekventantov. Na druhý deň sa nepriateľom podarilo na susednom úseku zatlačiť jednu z jednotiek. Potom zaútočili na školskú rotu zboku mínometnou a guľometnou streľbou. V tom čase zostalo v celej rote iba sedem mužov. Kapitán Džankarašvili musel pred náporom protivníka odviesť skupinu na protiľahlý svah. Sám zaľahol za ťažký guľomet a potom spolu s komsomolským organizátorom roty, starším seržantom Gončarenkom, viedol skupinu do útoku. Nepriateľ bol opäť z kóty vytlačený. V tomto boji bol kapitán Džankarašvili zranený. Jeden z vojakov ho odniesol do zemľanky, odkiaľ kapitán telefonicky veliteľovi divízie hlásil: „Kóta je zase naša.“ Útok sovietskych vojsk pokračoval aj v prvých októbrových dňoch. Najúpornejšie boje sa rozpútali v priestore Veľkej Poľany, Ruského a Runiny, kde vznikla mimoriadne zložitá situácia. V tom čase sovietske vojská prekročili karpatské hrebene a vstúpili na naše územie. Už boli oslobodené obce Kalinov (21. 9. 1944), Habura, Čertižné, Vydraň a Palota (26. až 30. 9. 1944), Vyšný Komárnik (6. 10. 1944), Runina (7. 10. 1944) a bojovalo sa v bezprostrednej blízkosti Zboja, Novej Sedlice, Zvaly, Ruského, Veľkej Poľany a ďalších obcí – priesmyk však úplne dobytý nebol.

Nepriateľ stiahol na obranu Ruského sedla na 15 kilometrov široký úsek značné sily – 168. pechotnú a 100. ľahkú pechotnú divíziu, prieskumný oddiel 97. ľahkej pechotnej divízie a štyri samostatné prápory. V tom čase proti I. gardovej armáde bojovalo na 60-kilometrovom úseku Čertižné – Ulič sedem nemeckých divízií. Ak si uvedomíme, že tretina bola sústredená iba v úseku Ruského priesmyku, v ktorom nepriateľ vybudoval hlavný uzol obrany, môžeme si predstaviť, aká zložitá a náročná úloha stála pred sovietskymi jednotkami, ktoré obchádzali priesmyk horskými chodníkmi, schodnými len pre ťažne zvieratá a chodcov. Navyše sa v októbri začali nepretržité dažde, ktoré takmer úplne znemožnili pohyb hypomobilného delostrelectva a povozov po týchto chodníkoch. Potvrdzuje to aj generálplukovník A. A. Grečko: „Hlavné ťažkosti boli s prísunom delostrelectva k bojovým zostavám pechoty. Museli sa rozšíriť horské chodníky a vybudovať nové cesty, ale na to boli potrebné veľké oddiely ženijných vojsk… Preto sa divízne delostrelectvo prepravovalo do palebných postavení väčšinou ručne za pomoci ženijných a špeciálnych jednotiek. Do rána 3. októbra vojaci takto vytiahli na kótu 995 a 773 jedenásť diel a do rána 4. októbra ďalších 27.“

Velenie sa kvôli úspešnému priebehu akcie rozhodlo, že na kótu 995 prepravia aj tanky. Výstup tankov na takú výšinu bez ciest, v blatistom teréne a súvislom lesnom masíve sa zdal nemožný. Tankisti to však s pomocou ženistov dokázali. Dňa 4. októbra 1944 dostali vojska rozkaz – začať útok v akomkoľvek počasí. Na priebeh tohto boja spomína generál Drjachlov: „Skoré ráno 5. októbra 1944. Sivá hmla opantáva priesmyk aj cestu. Rozmoknutá zem a voda. Vojaci idú hlbokým blatom. Prší a sneží. Brieždi sa pomaly. Nepriateľ nič netuší. Za pevnými opevneniami sa hitlerovci cítili v bezpečí a vôbec nenazdávali, že v tom psom počasí zaútočíme. Keď to zbadali, bolo už neskoro. Rozpútal sa neľútostný boj, muž proti mužovi. Nepriateľ sa však nechcel zmieriť so stratou dôležitého strategického postavenia a podnikal protiútoky. Zvlášť silný protiútok bol 8. októbra.  Zavčasu ráno sa u Nemcov dalo všetko do pohybu. Postavili sme sa rozhodný odpor… Niektoré naše jednotky obchvatným manévrom vyšli na južné svahy priesmyku, dobyli severný okraj obce Ruské, a tým preťali nepriateľovi ústupovú cestu z priesmyku. Ukoristili sme jedenásť diel, štyri transportéry a zajali veľa nepriateľských vojakov. Masové hrdinstvo vojakov pri dobývaní priesmyku bolo vysoko ocenené. Vyše 900 vojakov vyznamenali radmi a medailami. 520. dragobyčský pluk vyznamenali radom Bohdana Chrnelnického.“

Na úspechu pechoty v Ruskom priesmyku sa podieľali aj príslušníci 15. údernej ženijnej brigády. V bojoch o Veľkú Poľanu sa vyznamenali najmä  ženisti poručíka N. J. Čorného, ktorí ako prví vtrhli do obce. V ceste im však stál nepriateľský  guľomet v palebnom zrube. Poručík Čornyj sa priplazil k zrubu, zakryl strieľňu brvnom a osádku zasypal granátmi. Čoskoro bola obec od hitlerovcov vyčistená. Nepriateľ však prisunul čerstvé sily a prešiel do protiútoku. Odvážni ženisti odrazili v krátkom čase päť nepriateľských protiútokov, ale neustúpili. Hitlerovci potom vyslali tanky, aby obišli čatu od Smolníka, odrezali ju od vlastných jednotiek a zničili. Ani to sa im však nepodarilo. Ženisti umiestnili v týchto smeroch hniezda protitankových mín. Nepriateľskí ženisti sa pokúsili míny zneškodniť, ale boli zlikvidovaní. V týchto bojoch vynikol aj veliteľ 465. streleckého pluku podplukovník A. J. Taratuchin, ktorý ukoristeným nemeckým delom zasiahol dve nepriateľské samohybné delá. Statočne tu bojoval aj stranícky inštruktor druhého práporu 520. streleckého pluku podporučík Ch. S. Fatkulin a komsomolský organizátor staršina K. G. Otmachov. Morálka nemeckých vojakov postupne upadala. Vojaci sa (podľa výpovedí zajatcov) úmyselne vzďaľovali od svojich jednotiek a dezertovali. Demoralizácia zasiahla aj dôstojnícky zbor nepriateľa. Veliteľ armády sa rozhodol, že 107. a 30. strelecký zbor budú pokračovať v útoku v smere Starina – Stakčín. V týchto bojoch vykonal hrdinský čin kolchozník z Kubáne, gardový seržant V. P. Ivanenko. Počas útoku bol veliteľ roty vyradený z boja. Ivanenko prevzal velenie a osobným príkladom strhol vojakov za sebou. To malo rozhodujúci význam pre oslobodenie Zvaly a zničenie nepriateľskej posádky. Ivanenkova rota, ktorá mala len desať ľudí, vyradila v tomto boji asi päťdesiat nepriateľských vojakov a dôstojníkov. Za tento hrdinský čin bol gardovému seržantovi Ivanenkovi udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. V smere na Starinu a Daru, kde útočil 107. a 30. strelecký zbor, sa húževnato bojovalo. Zväzky týchto zborov dobyli za tri dni oporné body Zvalu, Ruské, Veľkú Poľanu a horu Kozialatu, ale ďalej už nepostúpili. Vojaci boli príliš vyčerpaní predchádzajúcimi bojmi, viazol prísun streliva a materiálu.

Dňa 18. októbra 1944 bol útok úderného zoskupenia, útočiaceho v smere na Starinu, dočasne zastavený. Hlavným výsledkom útoku bolo, že sovietske jednotky za osemnásť dní prekročili hlavný karpatský hrebeň v dĺžke viac ako 30 kilometrov a dobyli priestor jedného z najťažších priechodov – Ruský priesmyk. V zložitom teréne zalesnených Karpát postúpili 4 až 7 kilometrov do hĺbky nášho územia. Často museli budovať nové cesty, dokonca na niektoré výšiny museli postaviť v rozmoknutom teréne 6 až 8 ciest. Rozkaz hlavného veliteľa Sovietskej armády z 18. októbra 1944 vyzdvihol úspechy, ktoré dosiahli útočiace vojská v takých zložitých podmienkach.

Dňa 26. októbra 1944 začali sovietske vojská v smere Starina – Stakčín nový útok. V prvom slede postupovali tri strelecké divízie 3. horského zboru generála Vedenina. Hneď v prvý deň postúpili tieto divízie 6 až 8 kilometrov.

318. horská divízia dosiahla čiaru Dara – Prislop, 161. strelecká divízia čiaru Kolbasov – Uličské Krivé. V ten istý deň prešla do útoku aj 128. horská divízia, v podvečer začala boj o Starinu a na druhý deň ju oslobodila. V ten deň oslobodili sovietske jednotky Smolník, Daru, Topoľu, Ruský Potok, Kolbasov, Uličské Krivé a Ulič. Na druhý deň, 27. októbra 1944 postúpili o 6 až 10 kilometrov a oslobodili Parihuzovce, Starinu, Kalnú Roztoku, Dúbravu, Telepovce (v súčasnosti Osadné), Stakčínsku Roztoku, Ruskú Volovú, Klenovú, Ladomirov a Ubľu. Rýchly a energický postup sovietskych vojsk demoralizoval okupantov, ktorí začali rabovať a ničiť dediny. Nemci okrádali nielen civilné obyvateľstvo, ale aj svojich spojencov – Maďarov. Azda aj preto Maďari nechceli bojovať a pri prvej príležitosti sa vzdávali do zajatia.

Dňa 28. októbra 1944 sa nepriateľovi podarilo zastaviť ďalší ústup pozdĺž cesty Stakčín – Snina a 100. a 101. ľahká pechotná divízia prešli v priestore Stakčína do pevnej obrany. Pokus sovietskych vojsk o prelomenie nepriateľskej obrany a dobytie cestnej križovatky sa nepodaril. Bolo potrebné presunúť ťažké zbrane, muníciu, uskutočniť prieskum dožičiť ustatým vojakom niekoľko dní odpočinku. Dôležité bolo, že Karpaty zostali za nimi.

Novembrový útok sovietskych vojsk v Starinskej a Stakčínskej doline bol pripravovaný v ťažkých podmienkach: ,,Protivník mal dosť času, aby vybudoval hlboko členenú obranu, ktorú ženijne upevnil. Zajatci vypovedali, že jednotky dostali príkaz brániť sa do posledného muža. My sme mali príkaz – útočiť. Boli sme presvedčení, že zvíťazíme, ale ako to urobiť, aby straty boli čo najmenšie? Pomohli nám miestni obyvatelia, hoci riskovali život. Je noc bez hviezd, celkom tmavá, hlásia sa nám Štefan Hudák a Juraj Haburaj zo Sniny. Dobre poznajú okolie, fašistické obranné postavenia i oporné body. Nasledujúcu noc prechádzajú frontovú líniu Jozef Špitalík, Pavol Karla a Juraj Galamba v snahe pomôcť sovietskym jednotkám.“

Generálmajor Gladkov prichádza ku 37. pluku,  zhovára sa s vojakmi. Pri Morskom oku je sústredená nepriateľská jednotka, treba ju zlikvidovať a zaútočiť na Zemplínske Hámre, kde je pravé krídlo nemeckej obrany. Do útoku sa hlási veliteľ 1. práporu kapitán Berezňak. „Ak ich vyženiete v noci, divízia okamžite zaútočí smerom na Sninu,“ hovorí mu Gladkov. V kapitánových očiach sa zračí sľub i odhodlanie, reči sú zbytočné. O druhej v noci signalizuje kapitán Berezňak  generálmajorovi Gladkovi úspech. Čoskoro predné oddiely útočia v celej doline. Postup je prudký, energický, nepriateľovi sa nedarí organizovať obranu, ani podpáliť Stakčín a iné obce.

Dňa 24. novembra 1944 sovietske vojská prelomili nepriateľskú obranu na stokilometrovom fronte. Protivník nemá sily zastaviť postup útočiacich vojsk, ustupuje smerom na Sninu a neskôr na Humenné. Predsunutý oddiel narazil na tvrdý odpor pri Snine. Veliteľ oddielu vyslal vpravo 213. prieskumnú rotu, vľavo streleckú rotu a zvyšok zostavy zaútočil priamo. Kombinovaným úderom prepadový oddiel rozdrvil nepriateľa a obsadil Sninu.

Prvým sovietskym vojakom, ktorý 25. novembra 1944 vstúpil do mesta, bol prieskumník Machlin.

Dňa 26. Novembra 1944 prenikli sovietske vojská do Humenného a mesto oslobodili. Prápor majora Sarajčeva vstúpil do Humenného prvý. V ten istý deň boli oslobodené aj Michalovce. Za hrdinstvo pri oslobodzovaní Humenného sa 318. divízii poďakoval aj maršal Stalin. Veliteľ divízie generálmajor Gladkov sa stal čestným občanom mesta.

Útok vojsk 1. gardovej armády v septembri, októbri a novembri 1944 mal veľký vojenský a politický význam. Sovietske jednotky zdolali v ťažkých bojoch karpatský hrebeň, postúpili o 100 až 110 kilometrov na juhozápad, oslobodili značnú časť juhovýchodného Poľska a severovýchodného Slovenska a mestá Sninu, Medzilaborce, Michalovce a Humenné. Ich úspešná činnosť uľahčila na pravom krídle postup jednotiek 38. armády a 1. československého armádneho zboru v Dukelskom priesmyku a na ľavom krídle postup vojsk 4. ukrajinského frontu, ktoré zdolali „Arpádovskú líniu“ a oslobodili Zakarpatskú Ukrajinu. K najvýznamnejším výsledkom útoku 1. gardovej armády patri dobytie Ruského priesmyku a oslobodenie Starinskej doliny. V tomto priestore bola sústredená veľká časť nepriateľských síl a bojových prostriedkov, tu sa uskutočnili najurputnejšie boje. Všetky boje o prístupy k Ruskému priesmyku, o samotný priesmyk a napokon o oslobodenie celej doliny boli húževnaté, tvrdé, dlhotrvajúce. Napriek fanatickému odporu nepriateľská obrana nevydržala. Sovietski vojaci prejavili v týchto bojoch nesmiernu odvahu a húževnatosť. Veľké útočné nadšenie sovietskych vojakov, ich hrdinstvo a vôľa poraziť nepriateľa, bojové umenie sovietskych veliteľov boli príčinami úspechu. Bojom v smere cez Ruský priesmyk velil veliteľ 1. gardovej armády generálplukovník A. A. Grečko. Jeho súčasníci naň spomínajú ako na skvelého človeka, vojenského stratéga, komunistu, legendárneho veliteľa. Prešiel dlhú frontovú cestu od Kaukazu až po Prahu a má veľké zásluhy na oslobodení Československa. O generálplukovníkovi Grečkovi písali frontoví korešpondenti Pravdy, Krasnej zvezdy a Prizyvu rodiny, hrdinské činy vojsk, ktorým velil, popularizoval sovietsky rozhlas i správy Sovietskej informačnej kancelárie. V Aleji hrdinov na Dukle bol generálplukovníkovi Grečkovi postavený pamätník. Maršal Sovietskeho zväzu A. A. Grečko v povojnových rokoch vykonával významné funkcie v Sovietskej armáde. Od apríla 1960 bol hlavným veliteľom Spojených ozbrojených síl štátov – účastníkov Varšavskej zmluvy a od roku 1967 ministrom obrany ZSSR.

Ruský priesmyk i Starinská dolina boli síce vyčistené od fašistov, zostala však po nich bieda a skaza. Smutný bol pohľad na zničené a vyrabované obce, na trosky a spáleniská, zemľanky a pivnice. Vychádzali z nich zachránení ľudia a čakali ich len vatry v otvorenom teréne, zvyšky rozvalených pecí a ohorených komínov, trčiacich do jesennej zamračenej oblohy. Len vo vtedajšom okrese Snina bolo vyše 16 000 domov úplne zničených a vyše 2 200 ťažko poškodených. Jedenásť obcí bolo takmer úplne zničených, najviac v Stakčínskej doline. Po pustošivej vojne oplakávalo svojich mužov 186 vdov a svojich otcov 142 sirôt. V zničených obciach panovala strašná bieda a hlad. Všade číhala smrť. Nepriateľ zanechal za sebou míny, strelivo, granáty a iné zákerné nástrahy. Svedectvo o týchto časoch podávajú obecné kroniky a očití svedkovia. „V druhej polovici septembra a v októbri, keď sa front priblížil k Ruskému sedlu, krutosť fašistov sa stupňovala,“ rozprával tajomník MNV v Ruskom. „Nikto nikdy nevedel, aké majú Nemci úmysly. Niekedy sa len prechádzali po obci, nazreli sem-tam do niektorého domu a odišli. Inokedy zúrili ako besní. Nik si nebol istý životom.“

Spracoval:
Ing. Radovan Vrabeľ

Zdroje:
1. HISTORICA CARPATICA 19/1988, Zborník východoslovenského múzea v Košiciach, séria C – História, 083-022-88 HCA 02.
2. Archív online časopisu Retrospektíva ISSN 2454-1044
3. Miesta Pamätné 1918-1944., A. Leňo., Š. Terek., Humenné 1979.
4. https://www.iabsi.com/gen/public/military__carpatho.htm
5. https://russiainphoto.ru/photos/82813/
6. https://russiainphoto.ru/photos/82262/
7. http://retrospektiva.eu/